Vera Szekeres-Varsa

Rodinné zázemie

Jeden z mojich pradedov z matkinej strany Ármin Weisz bol veľkoobchodníkom s poľnohospodárskymi produktmi v Komárne. Existuje jeho fotografia v slávnostnom odeve uhorských šľachticov s mečom po boku. Bol to zámožný človek. 19. marca 1944, keď do Maďarska vtrhli Nemci, sa Ármin Weisz obesil. Mal päť detí: Ernő sa stal bankárom a bol bohatým mužom, so svojou manželkou trávil prázdniny v Abú Zabí a navštevoval viedenskú operu. Blanka sa vydala za židovského majiteľa lesov a drevární v Transylvánii. Oszkár, ktorý nemal vzdelanie džentlmena, sa stal tlačiarom a zomrel mladý. No a napokon teta Mariška, ktorá mi bola ako babička, a moja stará mama Gizella. Narodila sa v roku 1871 v Komárne a zomrela v roku 1921 v Törökbecse (Novi Bečej) vo Vojvodine.

Prababička Very Szekeres-Varsa z matkinej strany

1888

Bola vychovaná ako šľachtičná dáma s mademoiselle (francúzska vychovávateľka) po boku. V roku 1890 sa vydala za Izsóa Garaia, ktorý sa pred transformáciou svojho mena do maďarskej podoby volal Grünhut. Môj prastarý otec Miksa Grünhut bol bohatým správcom poľnohospodárskeho majetku. Jeho syn Izsó zdedil post na statku a neskôr bol vymenovaný za riaditeľa veľkej poštovej sporiteľne. Mali dve deti: moju matku Ilonu (1892 – 1972) a neskôr môjho strýka Laciho. Laciho zastrelili v roku 1942, obvinili ho, že bol partizánskou spojkou. Pred smrťou moja matka povedala: „Keď vidím, ako to dopadlo, želám si, aby bol Laci naozaj partizán.“

Matka vyrastala v blahobyte a šťastná. Mala detskú izbu, klavír a Fräulein (vychovávateľku) z Berlína. Rodina nebola nábožensky založená, ale neboli ani nepriateľskí voči náboženstvu. Chodila do štátnej základnej školy a potom do súkromnej internátnej školy pre mladé dámy. Na vysvedčení mala napísané, že je izraelitka, ale nikdy som nepočula, že by chodila do synagógy. Učila sa hrať na klavíri a študovala Schillera a Goetheho.

Mama Very Szekeres-Varsa Vera

1915

Vydávať sa nechcela, ale nakoniec povedala áno Vilmosovi Engelovi, desiatemu nápadníkovi. Vilmos bol novinár a spolumajiteľ miestnych novín v Szegede – Szegedi Napló. V roku 1925 ho vymenovali za vedúceho rímskej pobočky jednej z najprestížnejších tlačiarní s názvom Athéneum. I napriek tomu sa o pol roka vrátili, pretože matka už bola zamilovaná do môjho otca. Matka sa v roku 1927 presťahovala do Pešti. S Vilmosom po celý čas udržiavala dobré vzťahy a rovnako aj môj otec. Matka si vo svojom budapeštianskom byte otvorila obchod so spodnou bielizňou pod menom pani Engelová. Môj otec v Pešti už žil. Medzitým sa v roku 1928 narodila moja sestra Klárika a v roku 1932 sa konečne vzali.

Na otcovu vetvu sa zachovalo menej spomienok. Môj prastarý otec Ferenc Weisz bol ženatý s Erzsébet Lechner. Hospodáril na dvoch alebo troch hektároch pôdy a pravdepodobne sa venoval aj obchodovaniu. Jeho syn Farkas Weisz bol môj starý otec. Mal brata a sestru, ktorých mená nepoznám. Môj ďalší pradedo Áron Kesztenbaum sa oženil s konvertitkou Erzsébet Molnár. Farkas bol v roku 1865 odvedený do armády, ale zbehol a objavil sa až po zmierení s Rakúskom [1] Stal sa povozníkom. Žili skromne v dome s hlinenou podlahou. Farkas bol protihabsburgsky a bojovne protinábožensky naladený. Jeho manželka Erzsébet Kesztenbaum bola akýsi neofyta, jediný veriaci člen rodiny. Vychovali štyri deti, dcéru a troch synov. Traja synovia si zmenili meno, pomaďarčili ho z Weisz na Varsa. Teta Róza bola najstaršie dieťa – vychovala dvoch synov, najstarší z nich Alfréd sa stal slávnym lekárom v Paríži.

Bratia Varsovci

1918

Traja chlapci s priezviskom Varsa boli Imre, o devätnásť rokov starší ako môj otec, potom Dezső a napokon môj otec József. Strýko Dezső sa oženil s kresťankou Erzsébet Bogdánffy. Jeho matka sa rozzúrila a prinútila môjho otca, aby prisahal, že sa nikdy neožení s kresťankou.

Otcovo vzdelanie hradil strýko Dezső. Môj otec urobil kompromis v otázke svojich túžob stať sa učiteľom dejepisu a zameral sa na lacnejšie vzdelanie. Takto sa stal právnikom. Taktiež sa venoval športu – dokonca sa uvažovalo o tom, že ho pošlú na olympijské hry v roku 1916, ale zasiahla vojna. V roku 1915 ho na východnom fronte postrelili do pľúc a v zákopoch sa nakazil tuberkulózou. Bol zajatý a poslaný na Sibír. Po návrate domov sa zapísal na fakultu humanitných vied, ale štúdium okamžite prerušil, pretože sa práve začali fyzické útoky na Židov na univerzitách. V Szegede otec spravil advokátsku skúšku a začal pracovať v banke.

Detstvo

Vera Szekeres-Varsa ako trojročná

1936

Môj otec sa presťahoval do Budapešti, kde si otvoril advokátsku kanceláriu. Čoskoro za ním prišla aj moja matka. V roku 1928 sa narodila moja sestra Klárika. V roku 1932 sa vzali a konečne sa spolu nasťahovali do jedného bytu. Dlho hľadali ideálne bývanie a v roku 1935 skončili v dome Phőnix v obľúbenej meštianskej časti Budapešti Újlipótváros. Odsťahovala som sa odtiaľ až v roku 1979. Medzitým sa advokátskej kancelárii celkom darilo. Mala som tri roky, keď moja sestra zomrela na tuberkulózu. Mimochodom, bolo obdobie, keď som aj ja trpela tuberkulózou a súčasne čiernym kašľom. Otec sa po sestrinej smrti stal dočasne nábožensky založený, hoci predtým nemal žiadne náboženské cítenie. Asi po troch rokoch, súbežne s rastúcim nacistickým vplyvom, sa však jeho religiozita vytratila. Do školy som nastúpila v roku 1939. Chodila som do súkromnej školy so štyrmi žiakmi v triede. Pri pohľade späť si uvedomujem, že osemdesiat percent detí boli Židia.

1943

Základnú školu som skončila v roku 1943. Na jeseň 1943 nemalo židovské dievča veľa možností. Na výber bola civilná alebo židovská škola. Ja som zo zdravotných dôvodov chodila do židovskej. Čoskoro som si však už nemohla do školy nosiť modlitebné knižky s hebrejskými písmenami.

Holokaust v Budapešti

Až do roku 1944 som nikdy nezažila žiadne antisemitské incidenty. V tom čase však Mariška, matkina pomocníčka, upratovala za zatiahnutými roletami, pretože bolo zakázané mať kresťanského zamestnanca. Strýko Dezső sa v tom čase podľa zákona nepovažoval za Žida, a tak prevzal obchod. Vilmosovu malú tlačiareň zas viedol jeden z tlačiarov – bol kresťan, a tak ho Vilmos použil ako nastrčenú figúrku. Spomínam si na šok mojich rodičov, keď 19. marca 1944 vpochodovali Nemci do Maďarska. V apríli protižidovský zákon zbavil môjho otca advokátskej spôsobilosti, pretože bol Žid. V máji sme sa museli presťahovať do domu s tzv. žltou hviezdou určeného pre Židov. Čoskoro nás v byte žilo tridsaťpäť a ja som spávala pod klavírom s ďalším dievčatkom. V roku 1944 sme sa rozhodli dať sa pokrstiť. Kúpili sme si falošné doklady, moje nové meno bolo Veronika Vágnerová. Za doklady sa neprijímali peniaze, namiesto nich sa žiadali predmety, napríklad môj gramofón a bicykel. Mali sme štyri Schutzpassy [2], ale ani jeden z nich sme nikdy nepoužili. Môj otec bol pre chorobu oslobodený od nútenej pracovnej služby.

Vera Szekeres-Varsa s rodičmi

1944

Dňa 15. októbra 1944, keď moc prevzali Šípové kríže [3], sme s rodičmi išli do domu strýka Dezsőa. Chceli sme tam zostať, ale moja kresťanská teta sa veľmi bála a nechcela nás tam. Vtedy som si prvýkrát uvedomila, že ide o otázku života a smrti.

Jedného dňa prišli vojaci Šípových krížov a povedali všetkým v dome, aby odovzdali svoje cennosti a zoradili sa pred budovou. Dnes viem, že by nás boli zastrelili a hodili do Dunaja, nebyť dvoch vysokopostavených dôstojníkov Šípových krížov, ktorí sa tam znenazdajky objavili a zahnali ich. Ako sa neskôr ukázalo, boli to falošní príslušníci Šípových krížov, v skutočnosti záchrancovia – Šomer z Hašomer Hatzair [4].

O niekoľko dní neskôr bol môj ťažko chorý otec odvedený na otrocké práce. Matka a strýko Dezső pripravili plán na jeho záchranu. Spomínam si na nácvik „predstavenia“ jeho vykúpenia. Vďaka tomu sa môj otec vrátil domov. V dome so žltou hviezdou rodičia zorganizovali školskú dochádzku. Učili, čo vedeli, a pridali sa k nim aj niektorí výborní učitelia v budove. Bolo ťažké zvládnuť varenie rodiny po rodine, preto sme sa rozhodli variť kolektívne. Jeden deň varili tri ženy, druhý deň ďalšie tri ženy a jedli sme súčasne. Každá lyžička jedla bola starostlivo pridelená. V deň Horthyho vyhlásenia [5] som sa so strýkom Dezsőm prechádzala po Margaretinom ostrove bez toho, aby som na sebe mala žltú hviezdu. Keď sme začuli správy, už sme sa nevrátili do domu so žltou hviezdou, strýko si ma zobral k sebe. Pridali sa k nám aj moji rodičia.

Čoskoro sme mali aj byt, kde sme mohli bývať. Udialo sa to tak, že Sárika, kresťanská manželka jedného zo synov strýka Dezsőa, bola príbuzná vysokopostaveného vojenského lekára, ktorého odvelili mimo Budapešti. Jeho manželka išla s ním a kľúč od bytu dala Sárike, ktorá ho dala nám. Bol to veľký byt v centre mesta v elegantnom obytnom dome. V tom čase sme už mali falošné doklady, boli sme luteránska utečenecká rodina Vágnerovcov. A ukázalo sa, že dievčenské meno majiteľky bytu bolo Mária Wagnerová. Domovníkovi sme povedali, že Mária je otcova sesternica. V kuchyni sme našli tri póry – otec vyhlásil, že tie tri póry nám musia vydržať tri dni. Z domu sme vychádzali len zriedka. Na ulici mi mama schovávala moje dva dlhé červené vrkoče pod kabát, pretože červené vlasy boli nápadné.

Oslobodili nás 17. januára. Ruskí vojaci vtrhli do nášho úkrytu a hľadali „nemeckije fašisti“, teda Nemcov alebo ozbrojené kádre Šípových krížov, ale keďže bol všade pokoj a pivnica nebola preplnená vecami, zriadili si tam vysielaciu stanicu. Chcem spomenúť ešte jednu hroznú príhodu. Keď sem napochodovali Rusi, udala som im zlého dôstojníka Šípových krížov. Zastrelili ho na mieste, priamo pred mojimi očami. Po týždni alebo dvoch sme sa vrátili do domu Phőnix, do nášho domova. V našom byte v dome Phőnix bývali transylvánski utečenci, ale pokojne odišli. Po príchode domov som na dva dni dostala extrémne vysokú horúčku – stres z predchádzajúcich mesiacov ma musel odrovnať.

Po vojne: vzdelanie, ideológia, manželstvo a práca

Školské vyučovanie sa opäť začalo v marci. Nechceli sme sa učiť nemčinu, tak sme štrajkovali a dostali sme učiteľa angličtiny. Na chvíľu sa zo mňa stala anglistka. V roku 1947 som matke povedala, že už nechcem chodiť na židovské gymnázium, pretože tam boli všetci sionisti. Bola šťastná, že nechcem ísť do Palestíny. Zapísala som sa na gymnázium Katalin Varga. V tom čase som už mala za sebou anglofóbiu a viac som sa zaujímala o komunizmus. Na gymnáziu Katalin Varga dievčatá navštevovali kurzy francúzštiny a tanca, zatiaľ čo ja som uvažovala o svetovej revolúcii. A potom som na plavárni stretla kamarátku zo základnej školy (mala som plavecký preukaz, lebo zdravie bolo na prvom mieste) a spýtala som sa jej, do ktorej školy chodí. Odvetila, že chodí do tej na Szemereho ulici. Spýtala som sa jej, aká je to škola, a ona povedala, že dobrá. Zaujímalo ma, aký je ich Zväz pracujúcej mládeže (DISZ)[6], a ona odpovedala, že je aktívny. Na jeseň, bez toho, aby som to oznámila rodičom, som sa zapísala na túto školu – strednú školu pre dievčatá Ley Ráskay.

Kým sa mi to všetko dialo, otec opäť vstúpil do advokátskej komory a jeho advokátska kancelária začala znovu fungovať. Nútené práce, život v pivnici a neustály strach mu zhoršili zdravie. Hoci bol jedným z prvých ľudí v Európe, ktorí dostali streptomycín [7], v roku 1948 sa jeho choroba náhle zhoršila a v októbri zomrel. Dlho som sa cítila ako dvojkoreňový strom, ktorý prišiel o jeden z koreňov, a len som stála a kývala sa vo vetre. Neviem, ako sme po otcovej smrti vychádzali s peniazmi. Matka predávala veci, šila tašky a dostávala malý vdovský dôchodok. Ale boli sme veľmi chudobní. V škole Ley Ráskay som sa mala dobre. Samozrejme, vstúpila som do DISZ-u, trávila som tam aspoň dvadsať hodín týždenne. V roku 1950 som sa stala tajomníčkou miestnej pobočky a verila som, že robím životne dôležitú prácu, a tiež som si predstavovala, že bránim mier. Pochodovali sme za dobrú vec, za každú cenu. Ostatní ľudia navštevovali plesy a tancovali, ale ja som v takýchto aktivitách nenachádzala žiadne uspokojenie. Moje nadšenie pramenilo sčasti v šoa [8] a sčasti v propagandistických piesňach, ktoré sme neustále spievali. Najmä texty dvoch piesní na mňa pôsobili živelne. Jeden verš bol z hymny Demokratického hnutia mládeže: „Kdekoľvek máš vlasť, nech sa na teba pozerá akékoľvek nebo.“ Druhý bol zo sovietskej vlasteneckej piesne Pieseň o vlasti: „Niet bohatšej a krajšej krajiny, kde môžu všetci slobodne dýchať!“ Samozrejme, ako sme mohli vedieť, aký je Sovietsky zväz a čo tam každý cíti? Nevedeli sme nič, verili sme tomu. Mala som šestnásť rokov. Hraničilo to so šialenstvom. Maturovala som s vyznamenaním a hneď ma prijali na Ruský inštitút, ktorý vznikol z bývalej univerzitnej katedry rusistiky. Predtým som chcela byť psychologičkou, ale keďže psychológia bola buržoázna pseudoveda, myslela som si, že budem študovať jazyky a literatúru. Koketovala som aj s angličtinou, ale povedali mi, že pravá súdružka by mala mať zameranie na ruštinu. Moje nadšenie pre politický aktivizmus sa na univerzite rozplynulo. Nechceli ma, lebo som bola intelektuálka. Byť pôvodom intelektuálkou bolo značnou nevýhodou.

Vydala som sa za svoju študentskú lásku a čoskoro som otehotnela. Manžela prijali na medicínu, ale v septembri mu ponúkli štipendium v Sovietskom zväze. Takéto veci sa neodmietali. Dohodli sme sa, že naňho počkám. Mala som zlé tehotenstvo. Veľa som chodila na prechádzky, pretože chôdza sa považovala za zdraviu prospešnú, a mojím verným spoločníkom na prechádzkach bol György Konrád. Vylúčili ho z univerzity, pretože zatajil, že jeho otec príležitostne zamestnával vo svojom železiarstve niekoľko ľudí. Moja dcéra Judit sa narodila v apríli 1953, v deň mojich dvadsiatych narodenín. Keď ju jej otec videl prvýkrát, mala už šesť týždňov.

Zaujímavé je, že moje pochybnosti prebudil výrok samotného Stalina. Stalin povedal, že Majakovskij je najväčší básnik, aký kedy žil a bude žiť. Prvej polovici som uverila, ale druhá ma prinútila zamyslieť sa. Ako to možno vopred povedať? Potravinové lístky ma netrápili, ale deportácie áno. Poznala som ľudí, ktorých deportovali, a vedela som, že to nemohli byť vykorisťovatelia. A ľudí jednoducho vyhodili z ich domovov bez vážneho dôvodu. Až v roku 1955 som naplno precitla. Dovtedy som tomu celému verila nielen ja, ale aj ľudia múdrejší ako ja, napríklad Konrád. No a potom v roku 1956 zaznel Chruščovov prejav, z ktorého sme sa mohli poučiť. Vtedy sme už boli horlivými stúpencami Imreho Nagya [9]. Moje nadšenie pre politiku sa v roku 1956 vytratilo. Neskôr som nevstúpila ani do Komunistického hnutia mládeže (KISZ), ani do strany.

Tehotenstvo mi znemožnilo navštevovať prednášky na univerzite, ale skúšky som urobila a s dieťaťom mi pomáhala matka. Nikdy mi nenapadlo robiť niečo iné ako študovať na univerzite. A potom som nečakane neuspela na skúške z teórie literárneho prekladu. Z práce o literárnom preklade som dostala dvojku, ale na vysvedčení mi známku preškrtli červeným perom a označili ju ako „neplatnú“. Vedúci prijímacieho oddelenia mi pošepkal do ucha, že súdružka nechce, aby som tam bola, a odporučil mi, aby som prestúpila na učiteľské štúdium. Nikdy som sa nedozvedela, aký mala táto súdružka so mnou problém. Možno som to trochu prehnala. Keďže sme boli bez prostriedkov, nosila som hrozné handry, ale mala som farebnú šatku, ktorej roh som si vyvliekla z gombíkovej dierky. Táto extravagancia bola predmetom schôdze DISZ. V roku 1955 som napokon ukončila štúdium ako učiteľka. S prvým manželom som sa rozviedla v roku 1955, ale rozišli sme sa už rok predtým. Hneď som sa vydala za Györgya Konráda.

Vera Szekeres-Varsa s György Konrádom

1955

Po skončení univerzity som nastúpila na základnú školu. Šesť rokov som tam učila ruštinu, angličtinu a maďarčinu. Potom som začala učiť na nižšom stupni strednej školy. Spočiatku sa mi tam veľmi nepáčilo, pretože riaditeľka bola „čarodejnica“. Opäť som mala problém so šatkou. Nosila som maličkú šatku, po maďarsky tzv. mačičku. Riaditeľka sa ma spýtala, čo to je, a ja som jej to povedala. My nie sme mačičky, my sme učiteľky, odpovedala. A tak sa to začalo – od tej chvíle ma otravovala pre všetko. Po šiestich rokoch som odišla a začala som učiť na Trefortskej strednej škole.

Manželstvo s Györgyom Konrádom trvalo sedem rokov. Krátko po našom rozchode som sa vydala za Györgya Szekeresa. György Szekeres študoval na Sorbone, a keď vypukla vojna, prihlásil sa ako dobrovoľník. Zapojil sa do francúzskeho hnutia odporu. Slúžil ako veliteľ všetkých zahraničných bojovníkov v partizánskej armáde, v roku 1945 sa vrátil domov a stal sa novinárom a potom diplomatom. Chcel opustiť politickú scénu, ale dostal sa do siete politických hier 50. rokov a paranoje medzinárodného komunistického hnutia. Bol zatknutý a odsedel si päť rokov vo väzení Mátyása Rákosiho [10]. Stal sa manuálnym robotníkom, potom ghostwriterom [11] prekladu Tolstého Vojny a mieru a až v roku 1960 sa zamestnal na čiastočný úväzok ako korektor češtiny. Boli sme spolu štyri roky, kým sme sa v roku 1964 mohli vziať, ale bývať sme spolu začali len niekoľko mesiacov pred Gyuriho [domácky György] smrťou. Moja matka bola sedem rokov chorá. Na smrteľnej posteli sa učila naspamäť Goetheho, aby, ako hovorila, neochorela z nečinnosti. Gyuri zomrel v roku 1973 ako päťdesiatdeväťročný, neschopný uniesť, čo sa stalo s jeho ideálmi.

Medzitým som ukončila štúdium psychológie. Psychologičkou som chcela byť už v detstve, ale keď som išla na univerzitu, psychológia bola vyhlásená za buržoáznu pseudovedu. Keď som začala učiť, cítila som, že psychológiu na svoju prácu potrebujem. V roku 1965 som dostala album z Káhirského múzea a zamilovala som sa do egyptského umenia. V roku 1968 som teda začala individuálne korešpondenčné štúdium dejín umenia.

Vera Szekeres-Varsa

1969

Potom sa dosť nešťastným súbehom udalostí stalo niečo dobré. V roku 1974 som sa stretla s Andrásom Románom, ktorého som nevidela dvadsaťpäť alebo tridsať rokov. Prvýkrát som ho stretla v roku 1946, sedela som na lavičke na ulici, čakala na mamu a ako vždy som si čítala. Vedľa mňa si sadla teta, rozprávali sme sa a ona mi sľúbila, že jej syn ma naučí tancovať. Bol to András Román, pre ktorého som bola čítajúce dievča sediace na lavičke. Bol to vynikajúci historik umenia a úžasný človek. Zaslúžil sa o rekonštrukciu niekoľkých krásnych dedín a budov vrátane synagógy v Máde. Obnova synagógy v Máde bola ocenená cenou Europa Nostra. Po zmene režimu, keď bolo možné kúpiť byt, v ktorom sme bývali, sme sa s Andrásom rozhodli vziať. Trvala som na tom, aby mi moja vnučka Zsófi išla za družičku.

V roku 2005, po piatich trpkých rokoch a ôsmich operáciách, András podľahol chorobe a zomrel v posteli v byte, kde sa narodil. Ešte kým som bola riaditeľkou strednej školy v Treforte, od roku 1974 som zároveň pôsobila ako pedagogička na Divadelnej a filmovej akadémii. V roku 1979 som sa tam stala riadnou profesorkou, a tak som ukončila svoju kariéru stredoškolskej učiteľky.

Demokratická transformácia krajiny a rodina

Vera Szekeres-Varsa na otvorení Dňa poézie

1991

Hoci po roku 1956 všetky moje politické aktivity ustali, ich čaro ma prenasledovalo aj naďalej. V roku 1988 som sa zúčastnila na ustanovujúcej schôdzi Sociálnodemokratickej strany. Potom som vyskúšala Maďarskú októbrovú stranu, ale bolo jasné, že ani táto krajne ľavicová strana nie je pre mňa. A potom som vstúpila do Zväzu slobodných demokratov, SZDSZ, liberálnej strany. Odvtedy som členom SZDSZ [12]. Bola som zvolená v piatom budapeštianskom obvode za poslankyňu miestnej samosprávy a neskôr za predsedníčku kultúrneho výboru. Niekoľko rokov som viedla maďarskú pobočku Amnesty International. Svoju dcéru som vychovávala sama, s výchovou mi pomáhala matka. Nemala som vzor ani predstavu o výchove detí, bola som príliš mladá a všetko bolo úplne inak, než ako keď som vyrastala ja. Ale úlohu som vyriešila, som predsa učiteľka. Dcéra vyštudovala s vyznamenaním fakultu humanitných vied v odbore francúzsky a ruský jazyk, neskôr dejiny umenia. Po zmene režimu založila úspešnú súkromnú galériu. Má tri dcéry, nech všetky žijú v pokoji. Dcéra sa považuje za Židovku, ale je úplne sekulárna. Je ľahšie byť Nežidom než Židom. Nevychovala som ju ako Židovku, ani moji predkovia neboli nábožensky založení. Napriek tomu by sa ďalšia generácia mala dozvedieť o prenasledovaní, pretože by sa mala naučiť, že každé prenasledovanie treba zastaviť tými najsilnejšími prostriedkami už v zárodku. Môj postoj k Izraelu je pozitívny Nech sa deje čokoľvek, tento štát musí žiť, prekvitať a byť silný. Izrael som prvýkrát navštívila v roku 1988 a potom ešte osemkrát, naposledy v roku 2006.

[1] Myslí sa tým Rakúsko-uhorské vyrovnanie v roku 1867.
[2]Schutzpass (známy aj ako Schutzbrief, védlevél alebo menlevél) bol dočasný pas, ktorý v Maďarsku od leta 1944 vydávali diplomatické misie neutrálnych krajín – najmä Švajčiarska, Švédska a Vatikánu – v Budapešti. Schutzpass dokazoval, že človek, ktorý ho vlastnil, bol osobou osobitého záujmu a bol pod ochranou vydávajúceho štátu.
[3] Strana šípových krížov (maďarsky Nyilaskeresztes Párt – Hungarista Mozgalom, teda „Strana šípových krížov – hungaristické hnutie“) bola krajne pravicová maďarská ultranacionalistická strana pod vedením Ferenca Szálasiho, ktorá v Maďarsku vytvorila vládu s názvom Vláda národnej jednoty. Pri moci bola od 15. októbra 1944 do 28. marca 1945.
[4] Hashomer Hatzair je laické sionistické hnutie židovskej mládeže založené v roku 1913 v Haličskom kráľovstve a Lodomérii v Rakúsko-Uhorsku, čo bol aj názov politickej strany tejto skupiny v Jišuve – v mandátnej Palestíne pred rokom 1948. Hashomer Hatzair vznikol zlúčením dvoch skupín: sionistickej skautskej skupiny Hashomer („Strážca“) a ideologického krúžku Zeʼirei Zion („Sionská mládež“), ktorý študoval sionizmus, socializmus a židovské dejiny. Hashomer Hatzair je najstaršie stále existujúce sionistické mládežnícke hnutie. Do roku 1939 mal Hashomer Hatzair 70 000 členov po celom svete. Členská základňa hnutia sa nachádzala vo východnej Európe. S príchodom druhej svetovej vojny a holokaustu členovia Hashomer Hatzair zamerali svoju pozornosť na odpor proti nacistom.
[5] Dňa 15. októbra 1944 regent Horthy v celoštátnom rozhlasovom vysielaní oznámil, že Maďarsko podpísalo so Sovietmi prímerie. Nemci však vedeli o Horthyho zákulisných manévroch a už predtým pripravili plány na nahradenie jeho vlády silami lojálnymi Nemecku, čím Maďarsko fakticky obsadili. S nacistickou pomocou sa strana Šípových krížov zmocnila rozhlasu krátko po Horthyho podpise.
[6] Zväz pracujúcej mládeže (maďarsky Dolgozó Ifjúság Szövetsége, DISZ) bola masová mládežnícka organizácia v Maďarsku v rokoch 1950 až 1956. Jej členmi sa mohla stať všetka maďarská mládež vo veku od 14 do 26 rokov.
[7] Antibiotikum používané na liečbu tuberkulózy.
[8] Holokaust.
[9] Imre Nagy (1896 –1958) bol maďarský komunistický politik, ktorý bol v rokoch 1953 až 1955 predsedom Rady ministrov (de facto predsedom vlády) Maďarskej ľudovej republiky. V roku 1956 sa Nagy stal vodcom maďarskej revolúcie proti vláde podporovanej Sovietskym zväzom, za čo bol odsúdený na trest smrti a o dva roky neskôr popravený.
[10] Mátyás Rákosi (1892 – 1971) bol maďarský komunistický politik, ktorý stál na čele Maďarska v rokoch 1947 až 1956. Najskôr pôsobil ako generálny tajomník Maďarskej komunistickej strany v rokoch 1945 až 1948 a potom ako generálny tajomník Maďarskej strany pracujúceho ľudu v rokoch 1948 až 1956. Rákosi bol nútený odstúpiť v júli 1956.
[11] V zmysle prekladateľ, ktorého dielo (preklad) sa pripíše inému autorovi.
[12] Aliancia slobodných demokratov bola liberálna politická strana v Maďarsku. Svoju podporu získavala prevažne v Budapešti medzi strednými vrstvami, liberálnymi intelektuálmi a podnikateľmi, pričom jej ideologickým základom bol sociálny a ekonomický liberalizmus. Strana zohrala významnú úlohu pri prechode Maďarska k demokracii a jej počiatky spočívali v ilegálnej demokratickej opozícii počas komunistickej vlády. Oficiálne prestala existovať v októbri 2013.